Ako zhodnotiť architekta, tvorivého človeka, otca, či dedka vnučiek? S odstupom viac ako 16 rokov po jeho smrti s nadhľadom a pochopením, ktoré mu ako jeho najbližší dlhujeme.
Ako človek vyšiel z dedinského prostredia Zemplína predvojnových rokov, ťažkého, láskavého, zvláštneho a osudového domova. Ťažké, lebo to boli vojnové roky, láskavé, lebo bol obklopený mamou, bratom a sestrami, zvláštne, lebo vlastného otca nikdy nepoznal, osudové, lebo pri obnove vojnou zničeného domu sa prvý krát stretol s profesiou architekta
Ako študent architektúry študoval v období, ktoré bolo tvorivo aj ľudsky výnimočné a obohacujúce. Formovanie osobnosťami architektúry, ako boli architekti a urbanisti Karfík, Hruška, Svetlík, či Koula, bolo osudovo príťažlivé. Obdivujúc aj svetových architektov toho obdobia, Le Corbusier, Wright, Niemayer, Aalto, či mnohí ďalší, to všetko spolu vytvorilo osobitý štýl, prejavujúci sa v jeho tvorbe. Najmä tej, ktorá nebola zviazaná normami, ukazovateľmi, a neomylnosťou prefabrikátov.
Ako architekt v praxi bol do určitej miery ovplyvňovaný a podriadený typizovanej prefabrikovanej výstavbe obytných súborov či územným plánovaním so zákonitosťami 70-tych a 80-tych rokov, si hľadal možnosti voľnej tvorby – výtvarné diela v rámci sídliska, domy smútku, interiéry sobášnych miestností, pamätníky, skice namiesto poznámok z porady, občas obrázok, stretnutia s kolegami na pôde vtedajšieho ZSA, či komisií SFVU, neskôr myšlienky realizované na vlastnom dome. Zmena politických pomerov po roku 1989 už dávala možnosti voľnej tvorivosti, chýbali však už sily.
Ako otec tiež prísny na svoju dcéru, vyžadoval dodržiavať určité pravidlá. Zároveň bol ale chápavý a podporujúci najmä každý výtvarno–tvorivý prejav.
Ako dedko milujúci obe vnučky bol by nesmierne hrdý na to, čo robia. Z toho vzniká aj táto výstava a Ján Blicha ako výsledok koncentrovaného talentu mladšej z nich.
